Jar!

Majdán - Medvedie - Bláznivé - Zelený kameň - kopec bez názvu - Pri studénkach - Jaseňové - Zabité - Jelení vrch - Horné Markovo - Majdán

Hovorí sa vraj, máj - lásky čas. Karpatská príroda nám ale hovorí niečo iné. Máj je čas žrania. Všetci sa konečne môžu poriadne nažrať. Kopytníky žerú bujnejúcu zeleň, na ich exkrementoch si pochutnajú najmaškrtnejší zástupcovia ríše hmyzu, na hmyze si pochutnajú trebárs vtáky a pstruhy v potokoch. Všetci žerú ako o preteky. My ľudia sme iní. Žerieme celý rok rovnako. Žiadne výkyvy, žiadna senzácia. Akú-takú eufóriu v nás dokáže vyvolať začiatok hubárskej sezóny, teda keď sa objavia prvé dubáky. Aj to len u niektorých. Lenivci len mávnu rukou a povedia: "Červavé." Okrem žrania je máj v Karpatoch výnimočný aj niečím iným. Jelenice v tomto období kotia na svetlo božie svojich potomkov, budúcich kráľov karpatských lesov. Jesenná ruja nebola zbytočná.

Tak sme si s chlapcami povedali, že pôjdeme situáciu skontrolovať. V tretiu májovú sobotu, Kubo, Jožo, ja a Dona. Je ráno, okolo pol desiatej, slniečko svieti a kontrolu začíname v šenku na Majdáne. Toto sa takmer stalo osudným celej akcii. Prečo? Nuž, byť v správny čas na správnom mieste nie je vždy výhoda.

Do šenku sme išli "na jeden" a k tomu sme zobrali "jedno". Na terase sme však stretli známych a dali sme sa do reči. Na stole znenazdajky pristávali ďalšie poháriky. Debata sa točila v troch tematických okruhoch: 1. Práca verzus zábava, 2. Hríby, strava, zdravie, 3. Kolízne životné situácie. Niekoľko vyhlásení od miestnych som si zapamätal a tak ich tu na svetlo pravdy karpatskej uvádzam:

1. Práca verzus zábava

- Včera bolo tažko. Na Majdáne sem vypil flašku a tu sem sa dorazil.
- Čerešňovicu?
- A kolko... Fčul mám íst robit...sadrokartóny, no nevím. Ešče si dám jeden a som tam kde včera, cestúvatel v čase. Dorazím sa a pojdem domov spat.

2. Hríby, strava, zdravie

- A to až tam hore chodíte na hríby? To je vyše desať kilometrov.
- Však na motorke.
- Tam je zákaz vjazdu, nie?
- Naštartujem motorku a už idem jak gula hore, žádné j_bání.

- Čo budeme žrat? Všetko je zlé. Budeme len slopat a hotovo.

3. Kolízne životné situácie

- Minule vedľa cesty taký bicyklista. Hovoria mu: "Čo tu robíte?" "Odpočívam." "A móžete vstat?" "Počkajte." ... A to sem bol ja, hahaha...a čo?

- ...aj Ti zobrali vodičák?
- Any sem ho nygdy nemal. To bola jedyná výhoda.

Debaty sa debatovali a čas plynul. V šenku sme sedeli už dve hodiny a nič nenasvedčovalo tomu, že dnes budeme chodiť po kopcoch. Prázdne poháriky odchádzali a plné zas prichádzali. Okolo pol dvanástej prišiel bod Z, teda bod zlomu. Buď sa teraz zodvihneme a ideme, alebo je osud akcie nadobro spečatený. Keď ku stolu smerovala nasledujúca artiléria borovičiek, na protest som sa postavil. Vypili sme a vravím: Ideme. A išli sme. Za tento počin som na seba hrdý. Kubo mi neskôr hovoril, že už si myslel, reku zo šenku pôjdeme drichmať niekde na lúku.

Dobre naladení kráčame popri Parnej, okolo posledných majdánskych domov a odbáčame do doliny potoka Bohatá. Téma akcie bola nasledovná: prejsť niekoľko málo známych kopcov, kam by nikoho nenapadlo ísť.

Skúšam chytiť stopa v doline Bohatá. Zastávka má najlepšie časy už za sebou a je úplné sci-fi, že touto dolinou niekedy naozaj premával autobus.

Hneď skraja sme začali kopčekom Medvedie. Začíname stúpať a tu sranda končí. Jožo s Kubom po tom majdánskom kolotoči šlapú do kopca akoby sa nechumelilo a tak nechcem ostať v hanbe, zatnem zuby a idem. Kubo mi neskôr po akcii prezradil, že mal rovnaké pocity. Jožo sa zas priznal, že netuší, kadiaľ sme chodili.

Medvedie je kopec bez výhľadu a tak hneď zostupujeme po severnom svahu ku prameňu a stúpame okolo peknej čistinky s mohutnými dubmi na kopec Bláznivé. Tu sme sa rozložili na obed - ako dnes ten čas letí, všakže?

Pokračujeme podľa buzoly cez jarky a prepadliny, až sa vynoríme na zvážnici pri peknej búde. Na lesníckej mape sa toto miesto uvádza pod názvom Guľkové. V tej búde by sa dalo pohodlne prespať. Samozrejme nie v rámci našej akcie, to už by sme boli totálni povaľači.

Cez rúbaniská sa predierame na ďalší kopec s názvom Zelený kameň. Na rúbanisku sa na chvíľu otvára výhľad na Geldek a Vysokú.

Musím povedať, že od Zeleného kameňa som si sľuboval viac. Ani výhľad, ani skala, nič.

Schádzame dolu rúbaniskom a stúpame na bezmenný kopec západne od Zeleného kameňa. Ďalej lesom, rúbaňou i chraštinami postupujeme na zvážnicu, ktorá vedie popod legendárny kopec Starý plášť.

Tu sa rozhodujeme, čo s načatým dňom. Máme na výber dve možnosti: 1. lenivo traverzovať okolité kopce zvážnicami až kým sa nedostaneme k Jaseňovému, kde chceme spať. 2. prísnym diktátom vyšlapať bezmenný kopec, ktorý sa nachádza severovýchodne od Starého plášťa. Kubo hovorí: "Ideme hore." Tak ideme hore. Prekonali sme strminu a na vrchole zisťujeme, že ani tu sa žiadny výhľad nekoná.

Na vrchole bezmenného kopca:

Jožo konštatuje: "Ináč toto je asi najmizernejšia túra, čo sme išli. Ani výhľad, ani skaly, ani hovno. Však doteraz som hovno odfotil." Neskôr mi Jožo poslal fotky z tejto akcie a zistil som, že on to hovno fakt odfotil. Tak ho tu aj uverejňujem.

Oblasť, v ktorej sa nachádzame, sa nazýva Pri jamách. S tými názvami je to niekedy tak, že človek netuší, čo chcú znázorniť, alebo povedať. Ale konkrétne názov "Pri jamách" je podľa mňa odvodený od početných krasových prepadlín, ktoré sú dobre viditeľné na náhornej plošine za Starým plášťom. Postupujeme k vrcholu Pri studénkach a odbočíme na bočný hrebeň. Táto oblasť sa nazýva Tatárske. Na rúbaniskách sa nám na chvíľu otvoria skromné výhľady smerom k Zárubám a orešianskym kopcom.

Klesáme strmo dole a obdivujeme májové dubáky. Tento rok sa poponáhľali.

Ako stúpame na Jaseňové, Kubovi padol do oka majestátny zlomený buk. Zdá sa nám úplne zdravý, škoda dreva, avšak keď ho obídeme, Kubo ho odsudzuje týmito slovami: "Prehnitý jak Slovenský štát. Zvonku krásny, zvnútra samá hniloba."

Jaseňové je síce nenápadný kopček, a ako ináč, bez výhľadu, no na bivak súci. Pod vrcholom založíme oheň, pocuckávame víno, rozoberáme dajakú duchárinu a do spacákov padneme jak galoty. Na dnes stačilo.

Na Jaseňovom:

Jožo ráno zistil, že mu v noci niekto načal banán. Asi slimáky, otca im všivavého.

Ranná idylka pod Jaseňovým:

Pustíme sa dole po prameni potoka a prekonávame strmé rigoly. Tieto strmé hlboké jarky sú pre karpatský reliéf typické a prirodzeným spôsobom chránia pramene pred kolesami lesných traktorov. Nemeckí drevorubači volali tieto hlboké jarky "graben" a podľa nich nazývali aj pramene potokov: napr. Rauber Graben (Zbojnícky jarok).

Vyjdeme na asfaltku v doline Zabité. Posledný bod programu je Jelení vrch. Ideme stále podľa osvedčeného modelu: výstup strmý, výhľad žiadny. Kto by si pomyslel, aké prekvapenie nás nakoniec čaká?

Z Jelenieho vrchu schádzame na lúky nad Lošoncom, v mapách sa to tu nazýva Horné Markové. Toto miesto je absolútnou oázou pokoja a lúčnej kveteny s výhľadmi na okolité kopce. Radosť si tu otvoriť pivo. Lenže žiadne nemáme.

Prechod z lesa na šíre lúky:

Chvíľu sa venujeme povaľačstvu, ktoré tu nadobúda priam meditačný rozmer. Krajšiu bodku za akciou by sme ťažko hľadali. Končíme na Majdáne a žijeme v sladkej nevedomosti. Nevieme ešte, že ten náš rok v Karpatoch nedokončíme.

A trasa bola takáto: